Prímastar
Prímastar – spevácka súťaž pre primánov, na ktorú sa všetci „obetavo" pripravovali. Boli to strašné nervy, všetci sa báli, že to nezvládnu. Myslím, že sa nenašiel žiadny odvážlivec, ktorý by to skúsil dobrovoľne. Ale jeden, resp. jedna predsa len. Bola to naša pani profesorka Fehérová, ktorá ochotne zaspievala, a ja si myslím, že má niečo do seba, samozrejme, okrem tej odvahy. Keď pani profesorka
dospievala, tak bola v pozadí triedy ako morálna podpora. Na motiváciu slúžili lízatká; fajne kyslé – vytvárali kyslé ksichty na tvárach prímastaristov.
Prvé kolo bolo, myslím, najťažšie už len z toho dôvodu, že to bolo prvýkrát. Samozrejme, nesmieme zabudnúť pochváliť porotu, ktorá spríjemňovala atmosféru a citlivo hodnotila súťažiacich, ale zároveň aj robila peklo pri vyvolávaní ďalšieho nesmelého speváka. Keď to už mal každý za sebou, bol už pokoj. Ale tým sa to nekončí. Prišlo 2. kolo. Neboli už také stresy, akurát tak menšia tréma z textu a iných
nedôležitých detailov. Tieto prípravy boli organizovanejšie a viac sa pracovalo na tom, aby to dopadlo perfektne a aby najbližšie dobré správy svedčili o postupe do ďalšieho kola. Od prvého zaznenia tónov
sa vo vzduchu rozľahla skvelá nálada a taktiež skvelé piesne, ktoré rozprúdili taký miernejší typ tanca. Niekto sa len tak do rytmu potriasal, niekto mával rukami a tým fandil aktuálnemu súťažiacemu,
spevákovi pred tabuľou sa rozhýbali krivky a začal sa riadne usmievať, aby dal najavo, že nie je žiadny amatér. Porota zase nezaháľala a obdarovala súťažiaceho sladkou odmenou. Tretie kolo bolo veľmi, ale že veľmi pokojné, aspoň z môjho pohľadu. Všetci to už brali veľmi profesionálne. Nikto nezmätkoval, že to nezvládne, nedoliezal za pani profesorkou, aby ho oslobodila od spievania, ani iné výhovorky už nepotreboval.
V Grandfinále to bolo veľmi napínavé, pretože sa doň dostali skvelí speváci, ktorí si vyberali len samé hity a umocnili ich svojimi supiš hlasmi. Všetci boli prekvapení, rozradostení, vysmiati, jednoznačne plní optimizmu a myslím si, že nikto neostal sklamaný.
Prinajmenšom si odniesli domov dobrý pocit a ešte jednu vec: úľavu, že to už majú za sebou. Niežeby to bolo peklo s čertmi v porote, ale proste tá tréma. Bol to skvelý zážitok pre všetkých a navyše sa nebolo
treba učiť. Aj keď hudobná nie je typ predmetu, na ktorom sa treba učiť nejak extrémne, ale deti stále poteší nejaká zmena a pauza uprostred záťaže, ktorú ponúka celý tento náš krásny školský týždeň. Veď sme si pekne zaspievali a tým si spríjemnili dni. A to úplne stačí. :)
... ďalšie fotografie sú vo fotoalbume
