Májová túra na hrad Szádvár

V nedeľu 15. mája 2022 Turisticko-historický krúžok GŠM zorganizoval svoju prvú cezhraničnú turistickú akciu. Naším východiskom bolo okolie obce Hrušov (250 m n. m.), odkiaľ sme sa pobrali Národným parkom Slovenský kras. Po zelenej turistickej značke sme stúpali vrstevnicou Nižného vrchu až na lokalitu Starý les (370 m), ktorá bola zároveň štátnou hranicou medzi Slovenskom a Maďarskom. Na maďarskej strane sa už chránené územie nazýva Aggtelecký národný park. Nezmenila sa len štátna hranica či názov národného parku, ale aj charakter územia a farba turistického značenia. Hustý les na slovenskej strane sa odrazu zmenil na lúčne poľany s občasným zalesnením.

Držiac sa modrej značky, sme sa čoskoro ocitli na križovatke turistických ciest s názvom Vidomáj (360 m). Tam sme sa pri pamätníku obyvateľov obce Derenk (360 m n. m., po slovensky tiež Drienky) rozhodli odbočiť na miesto, kde sa kedysi nachádzala goralská obec. Čítate dobre, na hranici Slovenska s Maďarskom sa ešte v roku 1943 nachádzala dedina s obyvateľstvom, ktoré rozprávalo goralským nárečím z okolia dnešných poľských Tatier. Dostali sa sem na začiatku 18. storočia, keď sa obec v dôsledku epidémie moru úplne vyľudnila. Miestni šľachtici Esterháziovci zavolali na svoje opustené územie kolonistov z Poľska a tí tu už ostali. Živili sa najmä výrobou drevného uhlia, ktoré často predávali v neďalekej Rožňave. Žiaľ, v spomenutom roku 1943 sa škrtom pera stal z chotára obce poľovnícky revír, a tak boli obyvatelia vysídlení do nižšie položených susedných dedín. Bolo zvláštne prechádzať sa popri tabuľkách označujúcich domy a priezviská niekdajších rodín. Pozreli sme si starý cintorín, novodobú kaplnku postavenú na mieste niekdajšieho kostola a tiež posledné dve zachované stavby – dedinskú školu a ruinu hospodárskej budovy pri nej. Bodkou za Derenkom bola už len pečiatka dediny v turistickom zápisníku a potom už naše kroky smerovali do hlavného cieľa – na hrad Szádvár. To sme sa už držali zelenej a neskôr červenej značky.

Pod hradom sme si ešte doplnili zásoby čerstvej vody z lesného prameňa neďaleko chaty Szalamandra-ház (200 m). Urobili sme dobre, pretože pred nami bol najťažší úsek cesty, stúpanie na zrúcaniny hradu po červenej turistickej značke. V lese v tieni je to ešte znesiteľné, ale čím viac sa človek dostáva hore, les sa tratí, pod nohami pribúdajú skaly a na krk pripeká slnko. Všetci sme to ale zvládli a odmenou za to bol nielen samotný hrad Szádvár (460 m), no najmä úžasné výhľady z jeho ruín. Starobylý hrad z 13. storočia dal ako ochranu pre tatárskymi Mongolmi postaviť uhorský kráľ Belo IV. Szádvár bol síce hradobnou dvojkou niekdajšej Turnianskej župy, ale čo do rozlohy svoju jednotku riadne prevyšuje. Na hrade sme sa posilnili obedom, urobili povinné fotky úžasnej prírody aj hradných múrov a po modrej značke sme sa pomaly pobrali do tzv. Dolného hradu. No a ten naozaj prekvapil – zostup po nekonečných schodoch nám ponúkol pohľad na bizarné výtvory. Múry hradu odrazu končili v prírodných skalách a to všetko umocňovalo zatrávnenie a popínavé náletové kroviny a rastliny. Príroda si brala iba to, čo jej kedysi vzali.

Cesta domov už bola pohodička – modrá značka z hradu a zelená v lese na slovenskej strane. Prešli sme dohromady 17 kilometrov a k tomu všetkému nám nahrávalo ešte aj ideálne turistické počasie – slnko, sem-tam mráčik a jemný vietor, ktorý ochladzoval. Bola to parádna májová nedeľa!

...späť...

...ďalšie fotografie...