Voňavá poézia

Stalo sa to takto: jedného dňa som prišiel do školy a vybrali ma na Hviezdoslavov Kubín. To je všetko. Dobre, uznávam, toto je fakt zlý začiatok. Tak teda od začiatku.
Mal som sa naučiť báseň na veľmi prestížnu a pre mňa vôbec nie znervózňujúcu súťaž (ak ste to nepochopili, bola to irónia, nie to o tej prestíži, ale to s tou nervozitou). Takže som sa naučil báseň, síce mám radšej prózu, ale to je na dlhšie rozprávanie a nechcem vás unavovať zbytočnými a veľmi zdĺhavými informáciami (aj keď to práve robím...).
K veci! Proste som tam napochodoval, a začal som recitovať. Bol som rozklepaný ako čivava s Parkinsonovou chorobou na Sibíri. Ale bol som štvrtý! Tak som sa s anonymnou profesorkou vybral na autobusovú zastávku.
A prečo voňavá poézia? Pretože cestou na zastávku sme cítili vône rôznych pokrmov (nič zvláštne, iba vyprážané rezne a francúzske polievky). A to je koniec. Určite vás nezaujíma to, že som si kúpil niečo na jedenie (pagáče) a už vôbec vás nezaujíma zdĺhavá cesta domov mestskou hromadnou dopravou. No, a tak to bolo.

...späť...